čas

**********

Tmavá zeleň kačích šijí sa vznášala nad vodami,

za sčereným šatom čerešne

a za ochabnutými pazúrmi znetvorených vŕb,

kam telá s nohama v hrobe chodili

tráviť pomalý čas,

a kde oči vráskavých tvárí

hladili vlny, hrajúce hasnúcim plameňom.

Tancom v daždi vysmiali sa smrti,

čo na prahu hádzala mincou;

jej dopad zvučal osamelé zvony v pustom rannom hmlení...

Jej škľab mihal sa na hladine,

kde v hĺbach bdie všetok maras šírej zeme,

a zvolával obrazy práchnivého veku,

plávajúceho slzami hore

uzunkou cestou,

a alejou stromov,

bližšie k húfom vtáctva, brázdiacim oblohu.

No ich pohľad neuhol.

Azda bláhovo verili, že nik a nič

nezmyje ich stopy z tváre sveta..?

Možno,

možno spokojili sa s tým,

že im navždy bude patriť jeden Čas –

Čas mihotu belavých dlaní vo víre umrlého lístia;

čas, keď raz cestou na pohreb jedli lesné jahody.

**********