dva svety

Poredlým lesom

Starých, prevysokých stromov

Za večera kríval som.

A zlatistým oparom

Vykrádajúceho sa slnca,

Naposled ’ hladiaceho kmene,

Šíril sa pach potu, špiny

Zatuchlej beznádeje

I smrti blízkej –

môj pach! I on ich hladil...

Už dni som belhal,

Potácal sa v mrákotách

A furt nie a nie zhynúť.

Sad ’ som si k rieke

Zráňan’ jak pes

Šaty už jak tkané krvou

No podivne živý

V pustom svete...

Tu divých kačíc zletel kŕdel –

A už velkolepo dosadali

A búrili jednotvárne

Hmýrenie vody.

A tam uzrel som druhý svet,

Hoc’ obrazom bol tohoto,

Pokrivený a podmanivo iný,

Všade tras a trblet,

I v kameni pohyb,

Tam neustála zmena.

Tam i najpevnejšie stromce,

Hockeré bralo,

Hrad, i bohov tróny,

Chveli sa, a už-už padnúť,

Však stáli... zatiaľ...

Kým nedorazia ďalšie kačky!

Tu v um mi vzišlo –

Veď voda mi bránou –

Vrhnúť sa tam vdol!

Za poznaním i smrťou -

Však prisahal som, sebe sám kdys’,

Že sám sa stadiaľto neodpravím.

Ver’ ľahko by bolo, dumal som,

Vypustiť dušu dole tam,

V tej krehkej zemi!

Veď len tuhľa,

V svete tuhom, nemennom

Všecko z nás tak pridŕža sa

Žitia.

No slnce kleslo

Zase v oddych

Od mučivého hľadu dňa,

            A svet hore

            A svet dole

Pomaly mizol...

Ľahol som si tesne k vode –

rek’ snáď v spaní pohnem sa

A vkĺznem do tej druhej noci

I nezlomím tak prísahu.

Však sám nemyslím – neverím –

Že mi sudba dopraje to –

To poznanie a smrť...

A len kačacie zadky

A nemé tváre rýb

Budú raz môcť vypovedať pravdu

O svete, ktorý sa vtedy vypínal pod mými nohami.