ešte som žil

Ešte ten deň, navečer,

navliek’ som si zbroj, zebral meč,

a vytratil som sa –

bez zbytočného humbuku.

Nezneli mi hlasy rohov. Bardi

nehrábli do strún.

Neviali prápory. Len

sám a nepoznaný

opustil som

to prekliate bydlo.

Slnce pozvolna tiahlo do pekel,

naspák, odkial prišlo.

Prekliate žeravé koleso –

šak jeho len svetlo

dalo mi pocítiť kruté zdesenie

z pravdy,

vytesanej v tváre luhárov,

skrivené bolom

a trpkosťou, že práve JA

– nie iný –

ja jediný som sa navrátil

živ’. Veru,

nedostal bych tak horkého

vedenia za tmy.

Preto vydal som sa na

východ, keď mi za chrbátom krvácalo

zore – hádam, aby

uctilo si krv, ktorá

desi tam bola preliata,

a upomenulo na krv, ktorá

Mala byť.

Či i bohovia sa mi smejú,

a krútia vševednými

hlavami nad mojou nezdarenou sudbou?

Nedopriali mi zhynúť

vospol s bratmi, ale

nedopriali mi

        ani radosť z toho, že som prežil.

Nač’ sú takí bohovia?

Hreje ma spomnenie na

časy, keď po bitke v Brode

        tiekla

potokom miesto vody krv,

a rybám dostalo sa vznešenej

potravy... Keď nebesia sčerneli

dymom z navŕšených padlých.

Či keď za svitu hviezd

padli sme, spod tône Seče,

na tlupu, čo cepom,

bičom,

a ohňom

        zvestovala nám dobro.

Noc si nehala všecko peklo,

a ráno uzrelo už len pole,

rozžiarené krvou

namiesto rosy.

Tá chorá nádhera,

čo dlie v tom všeckom.

Jak do útrob prehnité

dielo zabudnutého, bezbožného,

ale slobodného umelca.

Jak tento svet...

A kráčal som.

Furt nezhojené

rany sa mi pomaly otvárali,

čerstvá krv

presiakávala cez zaschlú,

ale i tak som,

hoc krívajúc

        a ošumelý jak posledný somrák,

šiel so vztýčenou hlavou. Lebo

ešte som žil, a to

bolo treba napraviť.

Desi tam – v temnote,

v bahne,

bez slávy,

        odvržen’.