Furt

„Vždycky

 keď po tme tápam chyžou

 a začujem vrznutie,

alebo keď nočného lesa tichom

rozľahne sa pukot

suchého konária, pocítim

chlad

a blízkosť hrôzy. Napäto,

zdesene očakávam čosi

neprirodzené – jak ruka mŕtveho

zdrapí ma za plece,

mrazivý šepot

pri mojom uchu, vyjavujúci

čierne tajomstvá záhrobia,

čo žiadny živý nemá poznať,

mátohu či prízrak, celé veky

pripútaný k dejisku akéhosi prastarého hriechu.

Zamiera mi srdca hlas, keď sa obraciam

pomaly v ústrety podivnosti,

ktorá razom zmetie

všecku istotu a 

vedomosť o zákonoch sveta...

Avšak predsa viem - predsa počujem

nárek mojej duše - volá

k nebesiam po akejsi príšernosti,

po dôkaze jestvovania

niečoho nezemského.

Lebo oveľa viac jak

záhrobných desím sa

toho, že žiadni nie sú,

a nikdy neboli.

Že keď sa obrátim, uvidím

znova len obyčajnú

pustú miestnosť, tichú

odovzdanosť lesa, nanajvýš

 pár žiariacich očí nepokojného dravca.

Že prach a zem tohto

sveta sú jedinou skutočnosťou,

 a všetko ostatné je len

výplodom chorého rozumu a snenia.

Nezniesol bych takú

Plytkú pravdu...“

-Mm