klam

Klesol som

na kolená a slzil

napohľad

jak utrápený vandrák...

Ale necítil som

úzkosť, ani smútok

ani bolesť. Iba jakúsi

zvrchovanú,

povýšenú

ľútosť nad ľudstvom a 

nad svetom, v ktorom sa rozprestieralo

skoro jak pavučina.

Keby vedeli,

jaký je môj čas tu

dlhý, neponáhlali

by sa tak,

nedesili by sa

toho, byť jak ja,

možno,

nebáli by sa

sannúť si a sledovať

kameň

a mravenčie tlupy,

čo nedrú len

preto, že tak im

niekto povedal,

a neženú sa

sami za sebou, keď

seba majú tu.

Ale vravia im

zodraté jazyky, že

život je krátky,

a ujde,

ak neudržia s ním krok,

a niet väčšej lži

v tejto nepotrebnej pavučine,

v tomto pokrivenom mravenisku.