nenávideli lunu

Nenávideli Lunu,

a predsa prišli.

Kde ona šíje vrhá Jej svetlo

Dolu spod hrotu věže,

Pronikavé; spaluje tvár, 

obnažuje maso, a ďál, 

do hlbín noci,

Vábí.

Tu bratia vždy sa budú stretávať.

A budú uháňať hore točitým schodišťom,

Jako za starých čias –

Vôňa Trávy; dni dlouhé jako celé věky...

Avšak v tejto hre jeden chcípne,

A jeden rozrazí dvere.

A neočuť zde matčin karhavý hlas...

A tam, v čarovnej komnate, zaznejú prázdne slová,

bahno bot a duší ponechá si práh,

plytký hrob u věže zaskučí výčitkou a kliatbou,

A vrah, objímuc belosť, a hedvábí,

odrazu nepoznáva, čo si to prial...

A videť Labutiu šiju, jak sa, skrvavená, zvíja;

jak špínou stlané šťastie rmúti;

jak staré peklo jde si pre nás, zas;

A jak svet sa nocou spíja.

Tak volajme, bratia! –

Nám ať je dobre, a Oni nech zdochnú!

Ale čo je to dobre?

A kdo vlastne sme my? A kdo sú oni?

To radšej nech všeckých veme nás čert;

nech zhasne svetlo, a zavre za sebou

Dvere.