jak kokot
Mních čítal knihu iného mnícha,
a pokyvkával hlavou - azda pritakával - lebo v knihe
bolo to, čo tam byť malo; nahliadol som
ponad jeho rameno, v tmavej sále
hrajúcej démonmi v kahancoch,
na bichlu,
svojou honosnosťou a vyhotovením
napodobujúcu slávne zväzky; nahliadol som
a hoc’ som už vopred dobre znal, čo
mi vypovie, skutočnosť ma ohromila
a nemohol som inak, ako obrátiť hľad k stropu
a priať si blesk, ktorý ho rozčesne a znesie ma z tohoto sveta
hoc’ aj do pekel.
-Musíme kývať hlavou,
toť viera naša,
toť jediné správne.
Čo po tom, že tam neni
ani špetka ducha,
ani za kvapku rosy,
ani čo by vošlo za nehet.
Ach, Bože, totos’ chcel?
(ako keby píšem o viere, hej?
Hah.)
Dvaja mnísi boli priatelia, jeden
bol kedysi trestanec,
vlastne nebolo tomu až tak dávno, čo vstúpil do rádu,
alebo možno to bolo dávno, tu v chráme
a v jeho šerých komnatách čas plynul inak,
a možno utiekol katovi z oprátky,
možno hrobárovi z lopaty,
a možno som pes a toto je len jeden kolosálny blud,
čo sa mi prisnil, a teraz v spánku
zaháňam sa tlapami a som na posmech
všeckým pánom sveta, a keď sa preberem,
zabrešem si, že áno,
už mi práši na tú prašinu, no jednako
bol medzi ostatnými obľúbený, i keď ich,
povedzme si raz pravdu,
naskutku nezaujímal,
a pokojne by mohol
chcípnuť,
a oni by sa kývali ďalej, a on
rešpektoval rád, hoc’
rád tvorila hora bezduchého mäsa,
rozdelená mníšskymi hávmi na jednotlivých mníchov.
To všetko za pekelného mihotu sviec,
takmer velkolepé. Bleh.
Ten mních raz povedal tomu druhému:
-Bratre, cítim v tebe špetku ducha; síce len špetku,
ale i to je viac, ako v celom tomto
ponurom chráme, vedz, že si mi ako priateľ
drahší od nich.
A druhý mních, zachmúrene,
no teraz s nádejou
v slabo tlejúcej duši, náhle
sňal priateľovi z hlavy kapucňu. A ten,
podivene, krivým okom pohliadol,
nasadil si kapucňu a
ustúpil o krok, no druhý mních k nemu
opäť pristúpil a sňal mu ju,
a on ho odstrčil, opäť
ustúpil a nasadil si ju; no to už bol druhý mních pri ňom
a znova vykonal ten strašný čin. Trestanec
na to vytiahol dýku
a zavraždil ho - zaklal svojho priateľa.
Nie kusy mäsa, čo sa
kymácali v tieňoch; zabil toho,
kto narušil rád, a nie ten rád,
ktorý ho pripravoval o priateľa. Druhý mních
ešte chvílu belhal,
krv sa liala po hladkej dlažbe, mníšsky chór
znel potichu a bez zmeny,
a bez ducha a bez piče, a plamene
zablikotali vo zvírenom vzduchu, čo smrdel zatuchlinou.
A iba jeden plameň zhasol - ten
v poslednej duši, ktorá tam bola
a vrávorala
a živorila. Šak viac už nie.
Jeho telo znehybnelo
kdesi v prítmí, medzi stĺpmi
a sviecami a rúchami a pergamenmi,
a navonok živými telami,
v luži krvi, čo čil žiarila jak peklo,
a jeho priateľ sa už kýval
a vrčal
spolu so zvyškom rádu
ten jediný tón groteskného chóru, tón
pustý a prázdny jak chlievy pod Sečou. A viem to
tak dobre, lebo
ten druhý som bol ja.
Epické jako KOKOT.
Je mi zle z tohto smiešneho sveta,
z týchto zbedačených, utrápených
prašivých tvorov bez sebaúcty –
pre pána Boha,
veď oni si úctu k sebe pýtajú od druhých,
prosia o ňu v kaluži vlastného svinstva,
ovešaní hoc’aj vlastnými črevami? –
ach bože šak kdo k nim má mať úctu, keď ju nemajú sami?
A opačne, načo kurva je úcta druhých, keď ju MAJÚ sami?
A tie zatrpknuté trosky, čo sa
potácajú lesom, s očami
rozďavenými jak tlama záhrobia,
hľadajúc drevo, hoc’ pritom
obchádzajú stromy.
Sa pozrem na vlastné dlane, keď chcem byť jedinečný,
inak
sa hodím do kludu a nech sa zodere, kdo chce...
Alebo som to nevystihol ani ja?
* * * * *
jedna babka raz pravila
-Len nedaj sa na chľast.. Lebo
dotedy je človek človekom,
kým...
-Kým SPÍ! – dovŕšil starec namiesto nej.
Háh,
Ej, veru láskaví
a strápení
budú ťa kŕmiť múdrosťou, pritom však
práve zatratení,
spustnutí, a opovrhovaní,
somráci, ktorí však aspoň vedia,
že sú somrákmi -
Tí vypľujú ti do ksichtu pravdu.
Veru spi,
lebo už len v spočinutí
je to, čo ostalo nám
z ľudskosti.
Kokoti.