raz v lete

Až temer na dne panského brandy

si Elenkin brat podrezal žily,

Škuti tehlami ničili strechy a

Dedovi kradli staré cigarety.

S pivom som skĺzol do starých čias

„Zober si tisícdvestotrojku

A dones lopatu“, a ja som vedel,

že na mojich pleciach spočíva osud sveta, ale tiež

že žiadny osud sveta sa nekonal a 

ja iba plával som

bezbrehým pokojom toho zabudnutého mesta.

V béžovej herke som sa trmácal

a burina rašila pomedzi kolaje

a hrdza žrala tie storočné stĺpy a 

z hĺbav ktorejsi stavby zavýjal stroj.

Botami zberali sme rosu,

pravidelné údery vlnili hmlu.

Neraz spratali sme horu bahna

a trestanci na nás pozerali zhora.

Srali sme na to v tieni orecha,

on neplatil ženskej doláre na syna,

iba si to vždy rozdali a bol zas

chvílu pokoj, avšak tu

v tieni nepadali žiadne súdy,

iba sme boli,

kým za kopcom nezareval vlak

a možno aj potom...

Bol som poslom s kosou a sekerou,

stál som proti prírode

a hájil som odkaz toho miesta.

Svinstvo sme kydali aj čertovej materi

no vždy tam bol kdesi kúsok trávy

a niečo bezmenné,

čo nepatrilo nikomu

čo každý vedel, kým tam bol.

Netuším jak tam plynul čas

a ako mi za to mohli platiť.

Lebo dal bych všecko na zemi,

abych raz smel,

abych smel sa tam vrátiť.