'som taký už bol

Putujem nocou.

Sleduje ma, čujem jeho kroky

chvílu, potom ide vedla mňa,

potom vedie ma

A potom ho nesiem a 

je mi bremenom.

Putujeme

pustými cestami

morovými zákutiami

pohrebiskom bez tiel

spútanými bažinami

cez zahmlené vsy

popri skrivených oblokoch

domov, čo nezabúdajú

...alebo je to dym?

Zavýjajú blčiace bosorky.

Za mesačného svitu

aj posledný gašpar zhodí masku.

Preto

putujeme

morovými zákutiami

vyprahlými bažinami

umlčanými lesmi

osamelými cestami

hrobkami živých

závejmi popola

Klamlivým oparom

– a všeckým súčasne...

*          *          *

Ach,

keby ste len vedeli,

na akých miestach som bol

a čo som tam videl...

Za To mu buď vďaka.

Lenže on chcel, abych bol

ako on,

preto ma tam vzal –

na miesta, kde sa tým stal.

Nepoznal ma...

Zabil som ho, pretože svet

takých viac nepotrebuje, nesmie.

Teda, ani mňa,

Ale to už neni moja starosť.