tam

Zvitky s pravdou si pláli, tančili

Povetrím s pachuťou vína.

        Z obloka blčiaceho zbytkami svetla -

Z najvyššej z viež pršali,

Hoc’ dopadali jak snehová vloč...

        Na zem, kde raz krv katov tiekla.

        Tam, kde raz katov vešali.

Na ono nádvorie vkráčali sme

A iba letmý pohľad na najvyššiu z viež -

        Najvyššiu z tých, čo sa vežili,

Ponad mĺkvy kraj, i dvoranu,

Ponad mračná vied, čo sa besne búrili.

        Až kam sa orly neodvážili

A kde slzy s rosou skveli sa po ránu.

Pomedzi zašlé čaše od vína

A vírom poletujúceho poznania

Sme kráčali, a čepele nám syčali,

        Vyrvané z pošví - z krvou stlanej spálne.

        Lačnosť ich po krvi prišli sme uhasiť...

Ach,        pozabíjať sme sa prišli,

Lebo to posledné ešte ostalo morálne.

A plajúca múdrosť nám hyzdila tváre,

Pohládzala meče, hoc’ tie nepoklesli,

Bila nám do očí, čo viac nevideli...

        A vekmi zhrbený tvor bez lásky

Plížil sa a znova dvíhal ju z dlažby -

        Akoby zhojiť mohla, čo nám času hnev nadelil,

A primäť k vrave ústa, čo roky nevydali hlásky.

A sťa hady ovíjali každú rukoväť

Prsty dlaní, ktoré sa ľudským už len podobali.

        Hrbáč ochabol, prázdne strany padli...

        A čo zvestovalo nám čiernych prorokov pár,

Už nezmerné veky znali sme -

Dýku v záď a plytký hrob, snáď jeden kvet zvädlý -

        Toť        Víťazu posledný dar...

A tak tam, kde rosy vlažných rán so slzmi splynuli,

        Tam sme my, za spevov vrán, kedysi zhynuli...