' ti nevím

Ani ti nevím, jakou cestou som sem došiel.

Kopa krajov sa míňala okolo,

prašné cesty a pustiny – zdanlivo náhodne som kopal do povalujúcich sa kameňov,

no vskutku som si pečlivo vyberal len tie menšie, abych sa zbytočne moc

nepristavoval,

z nich zrazu hory a tône – no tie rýchlo zežrali červy – rád bych

sa tam niekedy vrátil, no ti žravé monštrá tam budú furt, zostanú pre mňa už naveky

v každom kvete,

a budú sa hemžiť v každej trhline a dutine a kúsku tej dobrej zeme.

A zopár veselých pocestných - nezdalo sa, že by sa uberali tam, de ja, veselosť

má asi svoj domov v iných končinách, alebo je roztrúsená tu a tam a oni sa túlali len preto, lebo

zúfalo dúfali, a dúfalo zúfali, že na ňu volade šlapnú. Ňáh, keby možem, vydám sa tam s nimi, ale

čo sa dá

klamať sám seba?

Ostatných hockedy a hockde, to sa priam samo pýta, Oni si to sami pýtajú, veď čokoľvek

iné jak lož by ich zmrzačilo,

jak tento kus železa za chvílu zmrzačí teba,

Bratu.

A videl som potoky, alebo rieky,

v nich vodu, pravdaže, ryby, s tými ich grimasami a výsmechom, vedúce všecko, ale

nevyjaviace ani špetku, ani keď ich obesia za hubu nad oheň. To je duch.. možme ticho

závideť, aj keď

potichu to nevieme. Vieš, o ľudoch sa vraví.. teda

ľudia vravia sami o sebe, huh, že ľudia znesú veľa, však len vtedy, ak

je to „veľa“ podla ich predstáv a riadi sa ich výberom. A často spomínajú, ale len spomínajú

a popisujú, alebo sa aspom snažia popísať, rozmer a hodnotu, či aspom púhu prítomnosť

niečoho vo vnútri. A tiež

zvyknú rozprávať, ano, oni narozprávajú mnoho – príbehy o svojej hrdosti, kde sa šak vždy

nájde ňáka nezbedná drobnosť, pre ktorú aj zachovanie onej hrdosti na čas

opomenú.

A ešte mnoho som postretol, lúky, sady, a bzučiace včielky, no prepána, síce

pekné, nieže nie, ale nebudem kôli tomu

zdržiavať toto tu.

Popravde,

vždy mi nejak pripadalo, že vlastne len stojím na mieste a hladím naokolo, a len

všecko to ostatné okolo sa premieňa a vlní a morí a zemí, a tak isto som napokon

neprišiel ja za tebou, ale ty za mnou, kde mal som svoj pokoj, pristúpils’

s úsmevom, a navonok šťastný, ale pritom

vinen jak peklo a žiadajúci smrť. A tak budiž.

A tvoj výkrik čil ihneď pohltila hmla a prach,

a stromom nebolo v tento deň po vôli šeptať jeho ozvenu,

a rieka sa vlnila tak jak predtým,

a rybie oči nežmurkli,

a kamene ostali tam de som ich kopol, a tie väčšie tam de aj boli, lebo

zrejme nikdo ďalší nešiel v mojich šlapajách.

A bolo to tak, lebo svet si niektoré veci chce nehať pre seba,

a býva to tak vtedy, keď ti svet dá za pravdu. No o to mi nešlo,

to bolo len velkolepé zavŕšenie.