úsvitu dcéra

(17.nov. 2010)

A zľahka kráčala, niesla sa. Že i vánok chladný
Závisťou mohol by vzplanúť, ak by len
V tie zapomenuté kraje smútku,
V tie diaľne končiny sveta, kde i sám čas
Zvädol a nemá moc viac meniť,
Posledným svým výdychom zavanul...

A nepýšila sa viac svojimi krídlami, lebo
Sčerneli, súc odrazom jej duše, i
Sťa oknom do srdca jej – to mŕtvej
Lásky príbytok. Vyhaslej nádeje
Kvet, tŕňami korunovaný,
Lupeňov, vône i radosti prostý...

A nebolo stôp po jej bosých nohách, bielych sťa sneh,
Ktorý sa márne snažil zhatiť a skryť
Jej dobre známy chodník, ešte z čias
Jej minulých potuliek - plných radosti,
Keď váhu mala ona i jej cit,
A svit jej spočíval v tvári i v krídlach...

Však nie viac... Vyhasol ten hrejivý jas, s ním i radosť,
Zoschol puk, čo vykvitnúť mal v prekrásny
Milujúci kvet... Bôľom sýta
Oná deva preto nepoškvrnila
Chôdzou chodník, šťastím dláždený,
Svou trýzňou šťastie, pod snehom ležiace...

A verila, že aspoň v pôde, zmrzlý, zachová sa
Jej tanec, veselím a teplom hrajúci.
Ako spomienka, či živina,
Tam zostane a vyklíči v tom, kto vzíde
Z onej hliny. Nebo za chrbtom,
Tak stála na pomedzí zeme s peklom...

A vykročila znova, ladne, ani vzruch či dotyk.
A samotou, utrpením rozorvaná
Duša biedna, chcejúc naposled
Uzrieť hrob, kde leží láska jej drahá,
A prebodnúť si srdce rozhodným
„Mŕtva jest! Už nenávisť len hľadám...“

A havrany... Havrany sadali na zem povedľa,
Aby lemovali jej poslednú púť.
Jej slzy padali na zmrzlý sneh,
A ten triasol sa, lebo chladnejšie boli,
Než všetok ľad a bezcitnosť sveta,
I než večná čierna prázdnota vôkol...

*