večera

Odchádzal som, 

nehávajúc za sebou dum zvonov a blačanie trúb,

zlodeja vykrikujúceho „Čo som cigáň?!“ z plných plic..

zabili ho kdesi v temnej uličke,

pri schodoch, heroldi noci,

čo vyliezajú zo stôk, aby svojim posolstvom strestali previnilcov,

išiel som s pivom

a troma rožkami,

posledný preživší,

okolo syčanie a poletujúce svetlá,

Vieš čo je to hmla?

zabudni na to, čo ťa učili v škole,

hmla je dych ludí, čo uháňajú

v divných hodinách dňa,

aby dobehli stratený život, ženské,

čo s nedbalo narúžovanými perami

a štipkou zašlej hrdosti

navečer behajú po tescu.

A potom ich aj tak tie svine dostanú pri bránach.

A predo mnou kráčal pár. Občas sa stane,

že vidíš dvoch ludí s prepletenými rukami

a musíš si povedať

„kdo z nich je v tomto vzťahu ženská?“,

obzrel sa na mňa pohladom

„Nelez mi do zelí..“

ja len ďalej hladel som do noci,

aj keď som ho vnímal

aj s jeho blonďavou briadkou,

avšak hneď nato obzrela sa

aj ona, a ja vedel som,

že do tohoto zelí nepoleziem.

A tak všetci, čo tej noci zomreli, zomreli zbytočne,

a všecko peklo sa naďalej syčiac dralo von smrdutými kanálovými poklopmi tohoto světa.